Šaty biele ušité nocou
šila ich sama zubatá s kosou.
Krik sa šíri v diaľave údolím prázdna
akoby to bola myšlienka blázna.
Sklonila hlavu položila jemne
V poryvoch vetra lístok prstom nehne.
Cez oblok mesiac lúče púšťa dnuka
Akoby sa čiasi mocná ruka dotýkala jeho duše
Sťa šíp strelcom vystreleným z kuše.
Nedalo jej dýchať zabíjala pocitom každá
Mal som ju nechať žiť či utokániť azda.
Vyzerala krehko ako ľudská ochota
Dala mi poslednú sekundu zo svojho života.
Stál som mŕtvolne ba priam nehybne
Čakal som na to čo ma isto neminie.
Vedel som že sa to blíži
No nikomu tým neublížim.
Zostalo ticho hlas sa stratil rýchlo
Obliala ma šťastná chvíľa.
Čosi ma však zrazu pichlo
To ma duša opustila.